Výpredaje a iné „lakotinky“

Autor: Michaela Rerková | 14.5.2012 o 18:37 | Karma článku: 7,41 | Prečítané:  866x

„Konečne je výpredaj a kúpim si všetko, čo chcem, čo potrebujem aj čo nepotrebujem!“ Aj vy ste si už túto vetu niekedy povedali? Myslím si, že mnohí z nás túžobne čakajú na obdobia zliav, výpredajov a dopredajov posledných kusov tohtoročnej sezóny. Je jedno, či sa to týka oblečenia, topánok, náradia či potrieb do domácnosti. Každý si v takomto období určite niečo nájde a kúpi. Prečo? Lebo je to lacnejšie ako obvykle, no a čo keď to raz budeme potrebovať? Nevadí, že mnoho z takto nadobudnutých vecí skončí v koši, zapatrošené niekde v skriniach alebo kdesi pohodené.

Nebudem klamať – aj ja som taká. Čakám na koniec sezóny a s iskričkami nedočkania v očiach sa potom vrhnem do nákupných stredísk a kupujem hlava-nehlava. Nerozmýšľam, či to potrebujem a že či nemám kam inam vhodiť peniaze. A vôbec mi nenapadne, či na také niečo vôbec mám.  Jednoducho chcem.
Avšak v posledných týždňoch som toho videla veľmi veľa. Pochopila som, že tieto všetky „nevyhnutné veci“, ktoré kupujem, nepotrebujem. V jeden slnečný deň som šla s priateľom cez park. Sedel tam zvláštny pán. Priateľ mi poradil, aby som sa na neho lepšie pozrela. Najmä do jeho očí. Skúsila som to. A vtedy mi do všetko došlo! Mal láskavosť v očiach, dobrotu, radosť zo slnka, zo zelených stromov a z voňavých kvetov navôkol. Nepotreboval žiadne nové topánky alebo tričko. Bol rád, že tam môže sedieť a vychutnávať si túto nádheru. Ten pán bol chorý. Neviem, akú mal chorobu, ale bolo vidieť, že nohy a ruky ho neposlúchajú tak, ako by chcel. No aj napriek tomu som cítila, že je oveľa šťastnejší pri obyčajnom sedení v parku ako na naháňaní sa po nákupoch, kde sa každý ponáhľame predbehnúť toho druhého, aby nám náhodou „nešľohol“ vec, ktorú chceme my.
Po jeho obídení som mala slzy v očiach. Cítila som sa previnilo, pretože chvíľku predtým som hovorila priateľovi o rifliach a výdobytkoch najnovšej módy. Odpoveďou na moje slzy bola veta: „Mala si sa mu pozdraviť. Uvidela by si, ako obyčajný pozdrav dokáže potešiť.“
Žijeme v konzumnom svete a nepozeráme sa na druhých. My sa nepozeráme ani sami na seba. Pozeráme na všetko hmotné okolo a dúfame, že budeme mať čo najviac z ponúkaného. Nechápeme, že život je o niečom úplne inom. O hodnotách! O pomoci druhým! A o láske!
Videli ste aj vy niekedy takto šťastného chorého človeka ako ja, ktorý „kašlal“ na všetko materiálne vo svete a tešil sa z prežívaného dňa? Z každého okamihu, kedy môže dýchať vzduch a cítiť vôňu života? Čo ste urobili? Ako ste sa na neho pozreli? Mali ste vôbec odvahu na neho pozrieť?  Ja som sa pozrela a zacítila som poriadnu facku. Nabudúce sa mu pozdravím!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Najnebezpečnejší text na facebooku napísal jeho zakladateľ

Mark Zuckerberg chce použiť silu firmy na to, aby zmenil podobu našej spoločnosti. Bol by veľmi nebezpečným spasiteľom.

BLOG TRANSPARENCY

Ombudsmanka: Lajčák opakovane porušoval ústavu

V zdôvodnení vysvetľuje, čo ministerstvo nespravilo.

EKONOMIKA

Dodávateľ nemocníc dostal pokutu za biele kone z Cypru

Prvý postih za neprehľadnú vlastnícku štruktúru je právoplatný.


Už ste čítali?