Samozrejme, otázka túžby nie je vždy zodpovedaná vzájomným tlkotom dvoch ľudí. Túžba vyjadruje to, čo je pre človeka dôležité a čo by chcel dokázať. Daným pocitom môžeme charakterizovať aj vysnený cieľ človeka. Niektorí z nás túžia byť bohatí a robia pre to všetko. Iní, ak prekonali ťažké zdravotné ochorenie, chcú žiť a venovať sa sebe a svojmu okoliu tak, ako keby každý ich ďalší nádych mohol byť posledným.
Pri zhmotňovaní predstáv a snov sa často objaví problém egoizmu. Čo ak po niečom túžim a jeho dosiahnutím ublížim ostatným? Hop alebo trop? V dnešnej modernej spoločnosti (z môjho pohľadu) je riešenie rébusu jednoznačné! Dnešná populácia si vyberie SEBA. Vyberú si to, čo robí najlepšie im a čo prináša úžitok výhradne im. Pri tejto myšlienke mi napadá veta, ktorú som počula a zaujala ma: „Na prvom mieste ja, potom ja, potom ja, potom dlho nič, potom ja a potom MOŽNO ostatní (ak mám z nich osoh)!“ Veta znie divne, až neuveriteľne, ale badám, že takto to v dnešnom svete chodí. Nepozeráme na susedov, priateľov, ba niekedy ani na rodinu a svoju myseľ si „chlácholime“ vetami typu: „Keď bude dobre mne, bude aj všetkým v okolí.“
Keby chcel niekto vedieť, čo túžba je aj odborne, aj na to je odpoveď. Je to citové napätie vzniknuté zo snahy niečo dosiahnuť, získať, dychtivé prianie, želanie si niekoho, niečoho; žiadosť, túženie... Je to pravda. Avšak, je to pre každého iba prianie? Čo ak u niekoho splnenie túžby je iba suchou povinnosťou? Alebo uskutočnenie neuskutočniteľného?
Uvažovali ste niekedy nad tým, po čom najviac túžite? Kde alebo s kým by ste sa chceli vidieť o ďalších desať rokov? Opýtajte sa sami seba, či pre to robíte všetko, čo môžete alebo o tom len snívate?
„Naša povaha je už taká, že keď sme získali väčšie veci, túžime ešte po väčších." (L. A. Seneca)
„Vraj málo stačí k životu.
Len teplo dlaní.
Len rána chvejúce sa prebúdzaním.
Okamih, ktorý niečo
zatají, či objasní.
Ticho čo postúpilo do básní."
(M. Dobrovičová - Kto svetlom bol ten svetlom zostáva, úryvok z básne Málo)