Áno, ľúbim sa!

Autor: Michaela Rerková | 10.11.2013 o 16:00 | Karma článku: 7,97 | Prečítané:  570x

Je naozaj tak jednoduché milovať sám seba dostatočne? Vážiť si každú svoju chybičku a byť na seba hrdý? Dnes som sa vrátila z krátkeho výletu. Bola som navštíviť mesto, kde som ešte pred pár mesiacmi mala začať žiť nový život. Život dospelého človeka so záväzkami, povinnosťami a akým takým smerovaním do búducnosti.

Celú cestu domov autobusom (bola to nekonečná cesta – tri hodiny a desať minút) som uvažovala nad všetkým. Keď som z okna videla všetky tie nádherné kopce, logo svojho bývalého potencionálneho zamestnávateľa, bývalý byt... Mala som slzy v očiach. Pretože som opätovne opúšťala mesto, ktoré milujem. Opustila som územie, kde som prežila krásnych päť rokov. V hlave som mala toľko myšlienok, že ak na mňa spolucestujúci pozerali, museli si myslieť, že som psychicky labilná.
Keď som sa rozhodla, že sa sťahujem a vraciam domov. Že život, ktorý som mala pripravený sa neuskutoční, bola som smutná, no nedochádzalo mi čoho všetkého sa vzdávam. Priznám sa – dlhé mesiace som nemala odvahu vrátiť sa tam. Bála som sa spomienok, všetkých známych aj neznámych kútov mesta, mala som strach pred „mašľou“ (ktorú milujem, aj keď je to hamburger) a hlavne som tušila, že to mesto nie je pre mňa iba mestom s bytovkami a ľuďmi. Vo svojom vnútri som vedela, že mi prirástlo k srdcu a vždy bolo mojím vysnívaným.
No, čas sa vrátiť nedá, a preto je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Človek sa musí posunúť ďalej a ja tvrdím, že čo má prísť to príde a všetko sa udialo z nejakého dôvodu. Možno celá táto moja životná zmena, ktorá nastala v priebehu jednej hodiny mi prinesie ovocie. Nie že možno ale URČITE.
Od momentu, keď som zanechala partnera, prácu, byt, známych, priateľov aj nepriateľov sa hľadám. Skúšam pochopiť, čo sa to stalo a prečo sa to stalo a čo ma čaká. Začala som uvažovať nad tým, že človek nemôže byť šťastný nikde, ak nemiluje sám seba. Bolo by jedno v akom meste by som bola, ak by som si ja sama seba nevážila. Zdá sa to byť jednoduché. No, podľa mňa je to to najťažšie, čo poznám.
Keď sa žena ráno vidí v zrkadle, čo si povie? Ach – bež po „šminky“ a daj sa dokopy. Ja sa ráno prebúdzam a smejem sa. Surovo. Nazývam to terapia smiechom. Znie do divne, ale pomáha to. Celý deň som potom usmiata, aj keď meškám do práce, aj keď sa mi raňajky nevydaria, prípadne ich nestihnem zjesť, aj keď mám depresiu z víkendového rande. Potom sa pozriem do zrkadla a poviem si: „Som krásna!“. Možno si niektorí poviete, že je to samochvála. Podľa mňa to je základ lásky, základ bežného života. Pretože my ľudia sa vieme kritizovať, vieme ohundrať aj všetko čo je okolo nás, no problém máme s pochvalou. Nevieme pochváliť okolie a už vôbec nie seba.
Celá moja životná zmena, ktorá nastala v máji tohto roka ma naučila, že miluj sám seba a potom ťa bude milovať okolie a hlavne – ty budeš schopná milovať! A potom, keď už budem profík v sebaláske zistím, ktoré mesto je to moje a v ktorom kúte Slovenska budem sadiť tú svoju mrkvu a bylinky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?