reklama

Vnútorná sebaobrana? Alebo vnútorný sadomasochizmus?

Otvoriť si srdce, či radšej ho uzamknúť na milión zámkov a nikoho do neho nepustiť? Sú chvíle, keď si človek uvedomí, že byť stále niekde za múrom schovaný nie je to pravé. Keď si povie, čo má z toho, že nikomu neverí a nechce nikomu dovoliť, aby ho spoznal taký aký je. Som človek, ktorému bolo už veľakrát ublížené a teraz už len čaká kto bude ďalší.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Keď som mala osemnásť, tak som bola otvorená. Každý vedel, čo cítim, čo si myslím... Časom som si uvedomila, že to nie je až tak fajn, pretože z pravých priateľov sa vykľuli ľudia, ktorí vedeli presne kde majú zatlačiť, aby ma dostali do kúta. Bola som niekde v rohu, skrčená, uplakaná a zničená. Preto som sa začala uzatvárať. Zo začiatku to bola len jedna tehlička, potom druhá, tretia... Nakoniec si človek vystaví obrovský múr. Má v sebe takú stenu, že už ani najbližší nevedia. Ani netušia, čo sa v danom jedincovi deje a aj keď by chceli pomôcť nevedia ako.
Takáto obrana má svoje výhody. Je ich veľa. Nikto vám neublíži, lebo ani vo sne ho nenapadne ako. Vy sa cítite spokojný, šťastný a s mylnou predstavou, že je to vynikajúce. Veď keď ľudia nevedia ako vám ublížiť, tak vám dajú pokoj a vy si môžete žiť svoj spokojný život. Život osamelosti. Lebo môžete mať okolo seba aj milión ľudí, ale keď ani jeden netuší kto vlastne vo vnútri ste, tak vlastne nemáte pri sebe nikoho.
Časom sa začnete správať iracionálne. Nastanú situácie, keď niekoho úprimne zaujíma čo cítite a prečo ste taký aký ste. No vy ho dnu nepustíte. Veď prečo? Bojíte sa, že akonáhle tam vojde, tak vám bude chcieť ublížiť. A to vy nedopustíte. Radšej ho (mierne povedané) odplašíte. Ukážete mu, že za nič nestojí. Že nemáte dôvod púšťať ho ďalej. Správate sa ako stroj.
No je to správne? Alebo lepšie povedané, čo je lepšie? Byť otvorený a dovoliť ľuďom spoznať vás alebo radšej si ponechať pomyselnú ochranu? Risk je zisk alebo strata? Uvažovali ste niekedy nad tým?
Aj mne sa to deje. Už toľkokrát mi ľudia ublížili, až som im prestala veriť. Už som aj prestala dúfať, že mi chcú dobre. Že ma nechcú len zneužiť a poslať do hája. Tak som to radšej robila ja. Navonok tvrdá a neúprosná a vo vnútri krehká ani pierko vo vetre. Uvedomujem si, že odháňaním ľudí ubližujem len sama sebe. No ako ľuďom veriť?
Ublížený človek je človek zraniteľný. Najprv uplakaný, potom nadávajúci a nakoniec tvrdý. Stávajú sa z nás monštrá. Nie je to smutné?[/content>

Michaela Rerková

Michaela Rerková

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"...niečo ako oheň, niečo ako dym. Kde som? Kde som? Kedy poletím? Hučí vo mne more, chcem sa skryť, prepadlo sa do mňa tisíc Atlantíd. Celá Zem mi visí na nohách..." (z poézie Miroslava Válka Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu