Vnútorná sebaobrana? Alebo vnútorný sadomasochizmus?

Autor: Michaela Rerková | 5.11.2013 o 11:24 | Karma článku: 4,17 | Prečítané:  410x

Otvoriť si srdce, či radšej ho uzamknúť na milión zámkov a nikoho do neho nepustiť? Sú chvíle, keď si človek uvedomí, že byť stále niekde za múrom schovaný nie je to pravé. Keď si povie, čo má z toho, že nikomu neverí a nechce nikomu dovoliť, aby ho spoznal taký aký je. Som človek, ktorému bolo už veľakrát ublížené a teraz už len čaká kto bude ďalší.

Keď som mala osemnásť, tak som bola otvorená. Každý vedel, čo cítim, čo si myslím... Časom som si uvedomila, že to nie je až tak fajn, pretože z pravých priateľov sa vykľuli ľudia, ktorí vedeli presne kde majú zatlačiť, aby ma dostali do kúta. Bola som niekde v rohu, skrčená, uplakaná a zničená. Preto som sa začala uzatvárať. Zo začiatku to bola len jedna tehlička, potom druhá, tretia... Nakoniec si človek vystaví obrovský múr. Má v sebe takú stenu, že už ani najbližší nevedia. Ani netušia, čo sa v danom jedincovi deje a aj keď by chceli pomôcť nevedia ako.
Takáto obrana má svoje výhody. Je ich veľa. Nikto vám neublíži, lebo ani vo sne ho nenapadne ako. Vy sa cítite spokojný, šťastný a s mylnou predstavou, že je to vynikajúce. Veď keď ľudia nevedia ako vám ublížiť, tak vám dajú pokoj a vy si môžete žiť svoj spokojný život. Život osamelosti. Lebo môžete mať okolo seba aj milión ľudí, ale keď ani jeden netuší kto vlastne vo vnútri ste, tak vlastne nemáte pri sebe nikoho.
Časom sa začnete správať iracionálne. Nastanú situácie, keď niekoho úprimne zaujíma čo cítite a prečo ste taký aký ste. No vy ho dnu nepustíte. Veď prečo? Bojíte sa, že akonáhle tam vojde, tak vám bude chcieť ublížiť. A to vy nedopustíte. Radšej ho (mierne povedané) odplašíte. Ukážete mu, že za nič nestojí. Že nemáte dôvod púšťať ho ďalej. Správate sa ako stroj.
No je to správne? Alebo lepšie povedané, čo je lepšie? Byť otvorený a dovoliť ľuďom spoznať vás alebo radšej si ponechať pomyselnú ochranu? Risk je zisk alebo strata? Uvažovali ste niekedy nad tým?
Aj mne sa to deje. Už toľkokrát mi ľudia ublížili, až som im prestala veriť. Už som aj prestala dúfať, že mi chcú dobre. Že ma nechcú len zneužiť a poslať do hája. Tak som to radšej robila ja. Navonok tvrdá a neúprosná a vo vnútri krehká ani pierko vo vetre. Uvedomujem si, že odháňaním ľudí ubližujem len sama sebe. No ako ľuďom veriť?
Ublížený človek je človek zraniteľný. Najprv uplakaný, potom nadávajúci a nakoniec tvrdý. Stávajú sa z nás monštrá. Nie je to smutné?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?