Chceš ma lebo som to ja!

Keďže som vyrastala medzi chlapmi, tak aj teraz často využívam svoje „zdroje“ a veľa sa pýtam. Kladiem im otázky o tom, čo chcú. Akú vysnívanú ženu majú. Či je naozaj pravda, že majú slabosť na blondínky a brunetky sú považované za „suchárky“. Odpovedí som dostala veľa. Ale jedno mali spoločné. Každý chlap vraj chce ženu, ktorá je krásna priemerne (nesmie moc vyčnievať, pretože potom by sa o ňu museli báť, prípadne by odišla k inému chlapovi), mala by vedieť variť, správať sa v spoločnosti a v posteli byť dračica. Nechcete chlapi náhodou troška veľa? Viem, že to vyznieva strašne feministicky ale je to nefér. Prečo by sme mali byť dokonalé po každej stránke? Veď ani vy nie ste.
Napadá mi ako príklad moja životná skúsenosť. Spoznala som sa s (môžeme ho volať „Pán divný“) na diskotéke, kde som bola divoká, bola som svoja. Bavila som sa a tancovala a zrazu tam stál on a mne sa vypol mozog. Samozrejme, začali sme randiť, zaľubovať sa a žiť iba jeden pre druhého. No časom odo mňa už chcel, aby som nebola tak divoká, aby som sa v spoločnosti správala a nerozprávala vždy a tak veľa. Tak som plnila jeho požiadavky. V spoločnosti som bola dáma, v domácnosti kuchárka a v posteli dračica. Ale necítila som sa fajn. Niečo mi chýbalo. Nebola som kompletná a cítila som, že to chce zmenu. Nie som dokonalá a nikdy nebudem a žiaden chlap to odo mňa nemôže žiadať a už vôbec nie čakať. Samozrejme, ja a Pán divný sme sa rozišli a každý šiel svojou cestou.
Viem, že aj my ženy sa snažíme z vás chlapov urobiť dokonalé stvorenia. Aby ste sa správali všade dokonalo a nerobili nám hanbu. Myslím, že to je problém spoločnosti. Koľkokrát sa vám stalo, že ste museli prehltnúť svoju naozajstnú náladu a usmievali sa na všetkých, prípadne sa tvárili, že nefajčíte, pretože sa to nehodilo? Čo sa s nami všetkými stalo? Potláčame samých seba, len aby sme niekam patrili. Neukazujeme svoje pravé tváre, aby sa o nás náhodou zle nehovorili, prípadne aby nás spoločnosť neodsúdila.
Priznám sa – som šialený a prostoreký blázon, no zároveň som krásna a inteligentná žena. Už sa to nebojím ukázať spoločnosti, pretože viem, že ak ma niekto odsúdi, nestál za to, aby bol pri mne a aby som s ním trávila svoj čas. V reštaurácii sa nebojím povedať, že mi nechutilo ale taktiež nešetrím chválou, ak si to niekto zaslúži. Na diskotéke tancujem naplno a v práci sa usmievam a roznášam dobrú náladu. Ak som smutná plačem, ak som veselá tak sa „rehocem“ a už mi nikto nikdy nebude hovoriť ako sa mám kde a kedy správať. Nebudem už potláčať svoje JA, čo vy? Našli ste alebo nájdete odvahu nehanbiť sa sami za seba a každému ukázať kto v skutočnosti ste nech ste kdekoľvek?[/content>