„Nikdy nie je dôležité, kedy nájdeš správnu cestu, ale dôležité je, či ju vôbec nájdeš."
„Čo máš najradšej? Porozprávaj mi o svojich túžbach a snoch! Ako ti môžem pri ich plnení pomôcť?" Pýtajú sa to dnešní rodičia? Vidím v niektorých prípadoch ignoranciu detských túžob a potrieb. Niektorí (nie všetci) pošlú svoje dieťa do umeleckej školy, aby nesedelo doma a nič nerobilo. Je to dobré, že ho neposadia k PC a oni si idú robiť svoje. Ale čo ak je dieťa nadané na šport či žurnalistiku? Nikto z nás nevie čítať ich myšlienky, že čo dané dieťa baví a čo ho napĺňa. Čo tak viac sa pýtať? A veľa! Aj na veci, ktoré by sa zo začiatku zdali iba niečím úplne banálnym. Treba im dať najavo, že sa o nich zaujímame a že majú na výber.
Väčšina z nás chce v živote niečo dosiahnuť. Niekto preto, lebo mu rodičia ukázali tú cestu, iný preto, lebo vidia finančné zabezpečenie. Každé zamestnanie má význam! Ak má niekto veľkú „papuľu", nie je to jeho nevýhoda. Treba túto jeho odlišnosť využiť! Veď poznáte Adelu Banášovú či Jana Krausa... Zdokonaľovanie sa v nej im zabezpečilo prácu, pri ktorej nemusia zabúdať na svoje sny a túžby.
Ak niečo chceme, ideme si za tým. A ak už nie je za čím ísť, tak nevieme, čo chceme.
Všimla som si, že peniaze a vysoká pozícia vo firme nezaručia človeku šťastný život a nerozprúdia elán do každej žilky ľudského tela. Podľa mňa niekedy aj obyčajná upratovačka môže byť šťastnejšia ako manažér renomovanej spoločnosti. Samozrejme netvrdím, že je to pravidlom!
Každodenne uvažujem nad svojou budúcnosťou, hľadám správnu cestu, spôsob toho pravého (šťastného) žitia, avšak najprv si aj ja musím utriediť v hlave, čo chcem a čo ma bude napĺňať. Nesmiem nikdy zabudnúť, že iskry v očiach by mi nemali v práci vyhasínať, ale mali by každým dňom viac žiariť. Aby aj počas zamračených dní ľudia na ulici, ktorých stretnem, videli svietiť slnko v mojich očiach. Žiaru očí a duše.